Teraristika.sk - Slovenský portál o teraristike

Každý má v živote niečo, čo by chcel aspoň raz zažiť. Teraristi (zvlášť hadiari) majú tiež svoj grál. Je to burza v Holandskom

Houtene  – tzv. SnakeDay. Lenže cesta je ďaleká a ceny sú po prerátaní benzínu/nafty, stravy, nocľahu, a pod. vcelku vysoké...

Ale aj tak sa oplatí aspoň raz tam ísť, vidieť (a potom spokojne zomrieť)...

Mne sa dôvod naskytol pomerne nečakane a ako to už býva pôvodne plánované udalosti sa zvrhli a nakoniec v dobré obrátili.

Už nejaký čas som sa snažil dopárovať svojho dospelého samca Rhadinophis frenatum. Je to extrémne zložité (keďže je momentálne embargo na importy z Číny) a tak som sa nakoniec miesto importovej dospelej samice rozhodol pre odchované mláďatá, ktoré mi ponúkol jeden známy. Za miesto stretnutia vybral práve Houten a tak mohla začať jedna vcelku šibnutá, ale nakoniec aj podarená akcia.

Ako som písal v úvode – Houten je pomerne ďaleko, zožerie to kopu peňazí + času a tak sme sa po domácej bojovej porade s priateľkou rozhodli, že vyrazíme o nejaký deň skôr, urobíme si výlet a na burze sa zastavíme až po ceste nazad. Vypadneme hneď z práce, za volantom sa budeme striedať (aby sme šli nonstop), jesť budeme po ceste (keďže nie sme vyberaví, tak McDonald to istí) a spať budeme vzadu v aute (ja som vedel prečo som kúpil kombi). Skvelý plán bol na svete, zostávalo doladiť detaily (vybrať veci a miesta na pozeranie, prespatie, atď.) a v osudný deň vyraziť.

Upozornenie: Toto rozprávanie nie je univerzálnym návodom (rozhodne to doma neskúšajte a za prípadné škody vzniknuté inšpiráciou z nasledujúceho textu nezodpovedám), ale skôr pohľadom, ako sa dá získať zaujímavý zážitok... Ceny zvierat u predajcov neuvádzam zámerne – nie je to voči nim korektné... Fotky sú v nižšej kvalite, čo je ale normálne – brali sme Zuzkin Olympus (ľahká manipulácia, skladnosť) a môj Canon zostal doma... Navyše osvetlenie + iné podmienky (davy ľudí) nedovoľujú urobiť fotky ako z NG.

7.10.2011 - piatok

Je 6:00 a ja sa budím na zvonenie budíka. Ranné vstávanie je tento krát rýchle (hlavné balenie na cestu prebehlo už deň pred tým, takže teraz len zostáva pobrať posledné veci). Nasleduje ešte kontrola zoznamu, hodiť všetko do auta a hurá do práce.

Tých pár hodín v nej ešte nejako pretrpíme... Pracovný výkon je tradične na 150%, dostávam posledné pracovné príkazy a po ich splnení sa venujem podrobnej kontrole trasy na googlemaps. Všetko je OK, tlačím pre istotu podrobnú trasu – mapu + ciele, ktoré chceme navštíviť a v slepej dôvere vo výdobytky modernej techniky ju strkám (bez kontroly) do batohu... Konečne je 12:00 – hurá do Holandska na RoadTrip. Ale najskôr sa ešte musíme zastaviť v Prahe – kúpiť nafukovaciu karimatku a novú bundu (stará je už na nič). Kvôli nášmu pracovnému vyťaženiu sme nestihli obed a tak sa na krátko zastavujeme v McDonalde u Velkého Meziříčí a Zuzka nás už vezie do Práglu.

Je 14:30 – sme pred Prahou, začalo pršať, striedame sa za volantom a vďaka piatkovej zápche už naberáme prvé meškanie. Nekompromisne však mierime do centra mesta pre objednané veci – stačí ich len vyzdvihnúť, čo predsa nemôže trvať nijako dlho... Mohlo a aj trvalo – karimatka OK, ale mne sa predavač snažil nanútiť zopár búnd od 10 tisíc vyššie. Moje rozhodnutie pre ľahkú bundu do menej náročného terénu bral zrejme ako osobnú urážku a tak ho vystriedal kolega (ten bol už milý)... Po ujasnení si, že chcem naozaj toto a nie výbavu na Antarktídu a Mt.Everest platíme veci a ideme sa pretekať s časom – cez Prahu a jej centrum... Nakoniec nám trvá vyše 2a1/2 hodiny než sme vôbec prešli cez centrum na výpadovku na Karlove Vary... No nič, optimalizujeme náš plán, keďže aj tak prší.

Praha je zvláštne miesto...

Za Krušovicami sa oblaky roztrhávajú a my volíme alternatívny cieľ. Zastavujeme sa o 18:02 na Anďelskej Hore. Je to zrúcanina hradu, s pekným výhľadom (robíme nejaké fotky), ale medzitým sa opäť zatiahlo. Stretávame 2 mladých turistov, ktorí nie sú až takí odvážni a zbabelo utekajú pred tým obrovským čiernym mrakom, ktorý sa k nám pomaly blíži. My sa tak ľahko nevzdáme... Šplháme po strmých schodoch a vyšliapanej cestičke „od kamzíkov“ až na samotný vrchol, kde sa týči veža... Nejaký šialenec v túžbe spojiť „minulé a budúce“ umiestnil v jej prostriedku vysielač, trčiaci pekných pár metrov nad ňu... Zámer sa mu podaril dokonale... Znovu začína pršať, fúka dosť silný vietor a čierny mrak je tu... Keďže vstup na zrúcaninu je na vlastné nebezpečenstvo, radšej to balíme a opatrne sa šmýkame dolu...

Zrúcanina je pomerne zachovaná, ale ten vysielač si miestny hradný pán mohol odpustiť...

Musíme sa zastaviť v Karlových Varoch – treba kúpiť turistickú mapu Chebska. Ako sa totiž vzápätí ukázalo, moja slepá dôvera v modernú techniku bola fatálna chyba. Tlačiareň si v spolupráci s W7 samovoľne upravila veľkosť mapy a celú trasu hodila na jedinú A4, miesto toho, aby ju vytlačila po častiach v normálnej mierke... Aby toho nebolo málo, naše prácne zadané súradnice miest, ktoré sme chceli vidieť, W7 vymazal a nahradil označením – „Neznáme miesto“... Nespanikárili sme a keďže Zuzka je študovaný geograf, rozhoduje o nákupe klasickej mapy oblasti... Takže pomocou GPS hľadáme HyperTesco, v ktorom túto tradičnú pomôcku cestovateľov určite budú mať. Nachádzame však len klasické Tesco, kde nielenže žiadne mapy nemajú, ale na informáciách tvrdia, že v KV žiadne HyperTesco nie je. Najbližšie je vraj až v Dvoroch... Zdvorilo „ďakujem“ a po skúsenostiach s konverzáciou z obchodu v Prahe mu radšej nehovorím, že Zuzka bola v HyperTescu v KV pred 10 dňami... Sadáme do auta a po otvorení auto atlasu je nám jasné, že Dvory sú mestskou časťou KV, a GPS ukrýva HyperTesco pod kódovým označením Nákupní centrum Fontána. V HyperTescu konečne kupujeme mapy a náhradné baterky do foťáku a môžeme pokračovať v ceste.

Máme trochu hlad a Zlatá Podkova v Nebanicích už o 19:30 nevarí... Pivo a mirinda je len slabá náhrada za teplé jedlo a tak ideme radšej do posledného cieľa dnešného dňa... O 20:30 sme v Kateřine, kde je NPR Soos (www.naturabohemica.cz/soos). Zastavujeme na veľkom a opustenom parkovisku, kde môžeme bezpečne prečkať noc...  Je už tma, vcelku kosa (5°C) a tak sa pripravujeme na nocľah v aute. Postup je jednoduchý – prehádzať všetky veci z kufra na predné sedadlá, zadné sklopiť a vzápätí získavame kráľovský priestor, kde sa pohodlne zmestíme. Vonku je takmer romantická idylka - stojíme na opustenom parkovisku pred NPR, spod mrakov vykúka mesiac, kúsok od nás prechádza vlak a kdesi nad nami húka sova...

Nocľah v aute má svoje čaro – len treba dostatočne veľké auto.

8.20.2011 - sobota

6:00 zvoní budík – otváram stuhnuté viečka a ďalších pár minút sa nútim vyliezť z teplého spacáku (podľa hodiniek mi to trvá vyše 30 min)... Zuzka je na tom trochu lepšie – nová karimatka je pohodlnejšia ako moja „klasika“... Ešte čakáme na brieždenie a potom už upratujeme auto – postup je opačný ako večer a na moje prekvapenie to napriek rannému chladu (možno práve vďaka nemu) ide vcelku rýchlo. Je síce kosa (cca 5°C), ale aspoň neprší – máme šťastie. Takže obuť vibramy, obliecť bundy (ja novú), zobrať foťák a hurá do NPR Soos...

Parkovisko je v októbri fakt prázdne...

Je tu krásne. Prechádzka ma len niečo okolo 2km sprístupnených lávok (pohyb mimo ne je zakázaný a navyše nebezpečný), ale je to taký malý Yellowstone. Napriek tomu, že je po sezóne má NPR stále atmosféru. Pomáha tomu aj „opustenosť“ – je tu ľudoprázdno a človek má pocit, že sa ocitol sám niekde uprostred tajgy pod studenou sivou oblohou. Všade je vlhko (v noci pršalo), je počuť zvuky prebúdzajúcich sa vtákov (megakŕdeľ škorcov sa vyrovná štartujúcej helikoptére) a „bahenné“ sopky s vyzrážanou sírou nás nenechávajú na pochybách, že sa tu nežije ľahko. Ostatne, dôkazom sú úplne prázdne plochy okolo výverov. Je tam tak toxická pôda, že sa v nej neudrží žiadna rastlina. Mimo nich je vegetácia pomerne chudobná a brezové lesíky prežívajú len na suchších ostrovčekoch. Robíme fotky, a kocháme sa... Po prejdení celej trasy zisťujeme, že za NPR je záchranná stanica pre divé/handicapované zvieratá... Po krátkej obhliadke je čas zasa nasadnúť do auta a ísť sa naraňajkovať – už v Nemecku.

Ako z Tajgy...

Yellowstone? Nie, to je NPR Soos...

Stanica pre handicopavené divé zvieratá...

Zastavujeme na „poslednej“ benzínke v ČR, ktorú my odporučila Zuzka (OLO). Čapujeme plnú nádrž (cena je viac než dobrá) a o chvíľu už frčíme po ceste 303/E48 cez NaturPark FichtelGebirge do Bad Bernecku. NP je vlastne pohorie na hraniciach s ČR. V horskom sedle sa prudko mení počasie - obloha je zrazu olovená, teplota okamžite klesá na +2°C a  z ničoho nič padá dážď so snehom... V tejto chvíli som rád, že som trochu paranoik a pred 3 dňami nahodil zimné pneu - veď ideme na sever... Zuzka ale náš Renault s polárnou výbavou vedie úplne spoľahlivo predpísanou rýchlosťou (udanou značkami) po horských serpentínach do údolia a nerozptyľuje ju ani kolóna, ktorá sa tvorí za nami. V podstate im zachraňujeme život – veď, keby išli rýchlejšie určite by skončili v potoku, ktorí sa kľukatí pár stoviek metrov pod nami... Ako ušľachtilí samaritáni sa po pol hodine jazdy dostávame do údolia, kde púšťame kolónu pred nás... Sme spokojní a s hrejivým pocitom na srdci si o 10tej ideme nakúpiť jedlo a ochutnať miestny kebab (je fakt skvelý) v Bad Bernecku. Striedame sa za volantom a vyrážame cez Nemecko do Neanderthal Valley.

V Nemecku nie je na diaľniciach obmedzená rýchlosť a diaľničná sieť je naozaj hustá. Mohlo by sa teda zdať, že cesta cez Nemecko bude trvať krátko. Lenže domáci cestári zrejme trpia zvláštnou obsesiou a cesty neustále rozširujú, prerábajú a opravujú – takže občas ideme 80tkou, inokedy 130km/hod. V pomalých úsekoch sa ale aspoň odkrývajú zaujímavé výhľady. Počasie sa zlepšilo, dokonca už svieti aj slnko a ja začínam premýšľať či som predsa len nemal v Prahe kúpiť tú nepremokavú bundu za necelých 14tisíc czk, ktorá (podľa slov predavača) vydrží aj Srí Lanku...

Rozširovnie diaľnice môže byť aj estetické...                                                       Na druhú stranu, to dosť spomaľuje (80km/hod)...

Nič zaujímavé sa nedeje (cesta ubieha bez problémov), GPS nás neomylne vedie do Mettmanu – v NeanderthalValley a tak o 17:00  zastavujeme kúsok od múzea (www.neanderthal.de). Plní nadšenia vbiehame do útrob budovy, kúpiť si vstupenky a kochať sa minulosťou našich hominidných príbuzných... Zaráža nás však pani u pultu, ktorá nám nemecky vysvetľuje, že múzeum sa o 18:00 zatvára. Ubezpečujeme ju, že za hodinu to prejdeme 2x (múzeum je malé) – sme predsa vedci, viac menej všetko vieme a chceme to len vidieť... Pani nám teda dáva lístky, sluchátka (ktoré nepotrebujeme) a už mizneme na točitej rampe (budova je bezbariérová), aby sme obdivovali prvé exponáty... Robíme nejaké fotky a vzrušene debatujeme o minulosti našich príbuzných a fascinujúcich exponátoch fraktúr rôznych kostí... Sme každý z inej školy a tak vzájomne konfrontujeme naše poznatky s novými informáciami – je to úžasne povznášajúce... Po prehliadke Zuzka nakupuje pohľadnice s podobizňou miestneho neandertálskeho playboya a pýtame sa ako sa dostať na miesto pôvodného nálezu. Milá pani na informáciách nás však nemilosrdne drtí oznámením (opäť v nemčine), že „fundstelle“ sa zatvorilo už o 16:00... Nemienime sa s tým zmieriť a keďže je „discovery trail“ otvorená stále, vydávame sa po nej... Ako sa ukazuje po 370m, máme šťastie. Fundstelle je síce naozaj zavreté a oplotené, ale chodník vedie popri ňom a tak si môžeme obhliadnuť aj miesto prvého nálezu... Plní nových zážitkov sa vraciame k autu, keď zbadáme repliku sochy neandertálca, ako ju predstavili pri príležitosti otvorenia múzea. Zuzka sa s ním odfotila a o 18:45 sa už lúčime s údolím. Ešte tankujeme v meste na Aralke (benzín je tu lacnejší ako na SK) a odchádzame smer Holandsko...

Toto bola kedysi jaskyňa, dnes je to lúka...                                                         Lekárska starostlivosť pred 30 000 rokmi asi nebola nič moc...

Playboys...

Naťukávam do GPS navigácie údaje o mieste, ktoré Zuzka vybrala na prespatie a vrháme sa späť na diaľnicu. Diaľničná sieť v okolí Düselldorfu (toho Nemeckého) je neuveriteľne zložitá a obchádzky jej na prehľadnosti moc nepridávajú. Naša navigácia ale funguje, aj keď Zuzka ju pre istotu stále konfrontuje s mapou. Technika je tentoraz neomylná, vedie nás neskutočne zložitou spleťou odbočiek a tak o 20:14 úspešne prekračujeme hranice s Holandskom. Presne v tej chvíli začína pršať.

Nájdi 10 rozdielov – Nemecko vs. Holandsko...

Holandská diaľnica je rozostavaná a značená v holandštine. Napriek tomu sa nám darí nájsť niečo pod zub – McDonald (globalizáciu nemám rád, ale teraz nás zachránila od istej smrti hladom – takže ju budem pokrytecky preklínať až s plným bruchom). Zvláštne - objednávame si naše tradičné menu a vzápätí konštatujeme, že chutí inak. Asi používajú iné suroviny. Je tu aj FreeWiFi, takže sťahujeme fotky z foťáku do notebooku (treba uvoľniť kartu na Snake Day) a kontrolujeme na googlemaps (ktoré ma pred pár dňami tak hnusne zradilo) okolie miesta kde plánujeme prespať... Všetko sa zdá OK – už zase...

Z Holandského McD mám 2 „vtipné“ zážitky:

1)      To, že Holanďania sú veľmi liberálny je mi známe, ale skutočnosť, že na mužskom WC v McDonalde stretnete otca s malým (a hlavne neskutočne zvedavým a všadeprítomným) cca 4ročným dievčatkom, prekvapila aj miestnych pánov, ktorí s takouto návštevou nerátali. Takže všetci čakáme (zoradený u pisoárov) až keď pán s malou konečne vypadnú. Vtedy sa ozve univerzálny medzinárodný výdych a môžeme sa konečne v...ť.

2)      Dostať sa z McD na diaľnicu, ktorá by sa dala označiť za polozbúranú (pesimisti), alebo polodostavanú (optimisti) je boj. Takže sa tam motáme jak prasa v kukurici (značky sú v holandštine a GPS sa nechytá, keďže nie je čoho) a nakoniec to riešime obchádzkou po bočných cestách. Po 12km idenia na slepo smerom na sever sa už GPS konečne zorientuje...

Zuzka nám vybrala na prespatie „južné“ jazero v lokalite Maarn. Po príjazde, ale zisťujeme, že je kompletne oplotené a všade (vrátane lesných ciest) sú značky – zákaz státia v oboch smeroch... Chvíľu sa tam motáme a nakoniec skúšame šťastie v kempe u jazera. Keďže je ale po 22hej, tak je recepcia už zavretá a na dverách visí len cenník + tel... Po jeho preštudovaní sme vcelku v šoku – bungalov – 27 000 eur, apartmán 25 000 eur a karavan 16 000 eur (naozaj takto bez desatinných čiarok – ľutujem, že sme to neodfotili)!!! Žiadne časové obdobie k cenám nie je napísané (osobne tipujem, že je to prenájom aspoň na 10 rokov)... Keďže sa nie je ani koho spýtať, tak to vzdávame a hľadáme ďalej. V ČR je to s nocľahom oveľa jednoduchšie – niekde sa zaparkuje a spí... Tu to nejde – každý cm2 niekomu patrí a fakt si to strážia... Nakoniec sme to zapichli na odbočke („mestečko“ Bunnik - pár km od Houtenu) medzi lesnou cestou, poľom a ohradou s danielmi... Holanďania evidentne trpia tým, že nemajú polárny deň, ako severské štáty. Preto všade umiestnili pouličné lampy (sú dokonca aj v lese a na poli), čím ich tromfli (svetlo ju tu tak 24hod/denne, 365 dní v roku). V noci majú „padať“ Drakonidy, ale vďaka všadeprítomnému svetelnému smogu a nízko zatiahnutej oblohe nevidíme nič... Daniele na nás ešte chvíľu čučia a my to pre dnes balíme – niekde naľavo od nás začal ohňostroj...

9.10.2011 - nedeľa

Je 6:10 – zvoní budík a ruší pokojne sa pasúcu vysokú zver za plotom kúsok od nás. V noci bolo teplejšie (cca +9°C) ako prvú noc v ČR a neznámy majiteľ toho drahocenného kúsku zeme, kde parkujeme, nás našťastie neprišiel deložovať... Už aj auto máme rýchlejšie zbalené (pre istotu – čo keby nás fakt niekto prišiel vyhodiť) a pripravené na cestu. Takže o 7mej sa lúčime sa danielmi a už vyrážame chytiť flek na parkovanie pred budovou ExpoHouten.

Holandsko je placka. Vedeli sme to, ale v noci sme si to nejako neuvedomovali. Zvlášť Zuzke chýbajú kopce na obzore a na tento fakt ma niekoľko krát upozorňuje. Má to ale jednu výhodu - cesta cez veeeeeľmi rovinatú krajinu nám trvá len pár minút... Za to zelená na semaforoch drží len 2-3sekundy, takže prejdú vždy 2-3 autá max.!!! Ako neskôr zisťujeme, je to zaujímavý fenomén po celej našej trase Holandskom. Miestni sú na to evidentne zvyknutí a počuť túrovanie motorov, pískanie pneu o asfalt pri prudkom štarte je úplne bežné... Holanďania sú asi fandovia do dragsterov...

Na prejdenie križovatky máte 3 sekundy... 3, 2,1 go!!!

Systémom start-stop (križovatky sú všade) sa dostávame pred výstavisko. Na parkovisku je len zopár áut (hlavne z Francúzska), v ktorých ešte spia ich majitelia, pričom prvý nedočkavci (2 ľudia) už stoja u vchodu... Vzhľadom na to, že je 9°C je to slušný výkon – majú pred sebou ešte vyše 2 hodiny... My zostávame v aute (ako väčšina ostatných)... Zhruba o 8mej to už nevydržím a idem sa postaviť do radu – je tam už pár desiatok ľudí.

Burza sa otvára o 10tej, ale otvorili o 10min skorej - hurá... Dav (pred nami sú Francúzi, za nami Nemci, občas počujem angličtinu) medzitým pekne narástol, ale nikto sa nepredbieha – nálada je super (napriek kose).

Ešteže sme prišli skorej... O hodinu bolo plno.

Romantika pri východe slnka pred výstaviskom.                                                  Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí (otvárajú o hodinu)...

Po vstupe do dverí sa ocitáme v recepcii, kde sa rad ľudí vlní dopredu smerom k „školským laviciam“. U nich sedia dvaja členovia SnakeSociety, ktorí kasírujú vstupné (7eur/osoba) a jeden ďalší dáva razítka na ruku... Čakám hada, ale majú len razítko s vtáčikmi... Za razítkovačom je už veľké „foajé“, kde sa dajú kúpiť tričká a knihy. Ďalšiu časť tvoria 3 sály (2 veľké so „škrtičmi“, žrádlom, pomôckami, atď., a 1 menší s jedákmi), ktoré sú veľkostne asi na úrovni St.Poltenu (o niečo väčšie). Na druhú stranu, je potrebné si uvedomiť, že tu sú LEN hady = žiadne iné plazy (pokiaľ niekto nemá dohodnutý podpultový predaj). Preto sa to aj volá SnakeDay. Zatiaľ čo St.Polten, Hamm a podobné burzy sú akcie typu – „všehochuť“...

Jedáky (B. schlegelii, T.trigonocephalus, A. bilineatus, D.virids)

Boomslang – špeciálne pre Fleiredelieho (mimochodom ich ponúkalo 7 predajcov)...

Človek, ktorý by čakal akciu veľkosti Hammu (SnakeDay majú povesť „naj“ hadiarskej akcie) by bol možno sklamaný, ale sála s jedákmi bola minimálne 2x taká veľká, o ponuke nehovoriac... Navyše toto mal byť údajne posledný SnakeDay, kde sa mohli predávať jedáky. Čo sa týka celkovej ponuky hadov, tak klasika – farbičky, farbičky a farbičky... Napriek tomu sa aj okrem nich dali nájsť kadejaké špeky.

Farbičky (gutáty)...                                                                    Farbičky (korálovky)...

Farbičky (veľhady)... Farbičky (mriežky)...

Farbičky (regiusky)...                                                                  Farbičky (už aj jedáky???) a hetero na "scaleless!!!

Aby toho nebolo málo, tak aj „scaleless“...      Chaos, ale nakoniec sme sa našli...

Vládne tu klasický burzový chaos. Potrebujem dať vedieť dohodnutým ľudom, že som tu a dohodnúť si časy a miesta na stretnutie... Nakoniec sa všetko darí, postupne preberám dohodnuté zvery + vyplňujeme nevyhnutné kúpno/predajné zmluvy (ako sa ukázalo o pár hodín neskôr – môžu mať svoje opodstatnenie) a konečne si užívam samotnú burzu...

Zopár hadov...

So Zuzkou máme dohodnutú stratégiu – vojdeme do miestnosti, ukáže mi kde ma počká, každý si to obídeme svojím tempom a pri presune do ďalšej miestnosti ju vyzdvihnem na dohodnutom mieste. Čaká na mňa a číta si knihu.

Tričká, knihy, ozdoby z bezstavovcov, teráriá...

Krmivo – pre všetky mlsné jazýčky

Všetko potrebné...

Predajcovia sú prijemní, ale aj tak sa radšej vždy pýtam, či im nebude vadiť fotka – samozrejme bez blesku... Expozície niektorých firiem sú priam ukážkové, ale tomu zodpovedajú aj ceny.

Ukážkové expozície – farbičiek...

Je 13:15 a my už máme všetko po čo sme prišli – zvieratá, knihy, fotky a zážitky – môžeme ísť domov... Burza síce oficiálne končí až 16:30, ale už tam nič nové nepribúda (naopak – ubúda zvierat, ako ich ľudia kupujú). Navyše, chceme ešte nakúpiť aj nejaké iné darčeky (pre rodinu). Vydávame sa teda do centra Utrechtu (mestská aglomerácia u Houtenu), ale nemilým prekvapením je, že obchody sú v nedeľu zatvorené – ÚPLNE VŠETKY... Navyše zasa prší, takže opäť prehodnocujeme plány. Po uvážení všetkých možných PRE a PROTI sa nakoniec rozhodujeme pre cestu domov – čo sme chceli máme, čo šlo vidieť sme videli a ráno aj tak musíme do práce...

Cez víkend je v Holandsku zavreté všetko...

Sadáme teda do auta, prší celú cestu (s malými prestávkami) – priebežne sa striedame, robíme „zdravotné“ pauzy (ideme nonstop a cesta trvá vyše 16hodín)... V tomto počasí je zopár nehôd (v Nemecku) a tak je lepšie ísť opatrnejšie...

Cesta je mokrá a opatrnosť je na mieste...

V noci míňame diaľničnú návesť, oznamujúcu, že sme 6km od hraníc ČR/Nemecko. Vidím odpočívadlo a tak sa zastavujeme na krátku pauzu – v tej chvíli je u nás Nemecká diaľničná hliadka (Cobra11). Nevyzerajú úplne presne ako tí seriáloví, ale určite sa tak správajú. Sebaistota uniforiem z nich priam srší. Zatiaľ čo jeden sa ma pýta odkiaľ som, druhý kontroluje naše auto ... Sú to evidentne „ostrí hoši“ a ak sa im niečo nepáči sú schopní rozobrať auto do poslednej skrutky – či na to majú právomoc je diskutabilné, každopádne sa to už pár krát stalo a tak som v tejto chvíli neskutočne rád, že mám ku všetkým zvieratám papiere. Zmluvy som si pripravil dopredu a na burze ich predajcovia len vyplnili... Takže po otázke kam ideme, kde sme boli a čo sme tam robili, im po pravde odpovedám, že sme boli v Holandsku kupovať hady a či ich chcú vidieť – v momente odskakujú od nášho auta (fakt ako v tom seriáli) a obaja svorne kričia: Nein, nein, das ist ok... Za behu nám želajú príjemný zvyšok cesty, skáču do svojho BMW a rýchlo odchádzajú chytať diaľničných zločincov...

Po tomto vtipnom zážitku už len posledné dotankovanie v ČR u Plzne a o 4.16 sme konečne doma... Vybaľujeme zvieratá, dávame ich do karantény + im dopĺňam vodu (predsa len boli nejaký čas o smäde) a konečne nás čaká spánok... Aj keď krátky – o 4 hodiny ideme do práce...

Dúfame, že ste sa pri čítaní nenudili a získali ste aspoň malú predstavu o našom výlete...

Za Nerdovu cestovku - Rado (Nerd) a Zuzka